Hana si dlho nechcela priznať, že práve jej by sa niečo také mohlo stať. Ako jediná z otcovej strany dosiahla vysokoškolské vzdelanie. I tak sa nedočkala pochvaly. Posmeškami ju cukrovali ako najvychytenejší francúzski cukrári, s takými bielymi čapicami, čo ich robia aj o pol metra vyššími. Ozaj pravý cukrársky kumšt, škoda že ten cukor bol jedovatý a trpký.
Za sudcov sa pasovala kuchárska elita. Banda tupcov, čo ledva skončili základnú školu a závistlivo sa Hane vycierali. Keď zmaturovala na čisté jednotky, cukor sa sypal okolo jej líc ako v Mrázikovi sneh. Tichá závisť ich natoľko dusila, že ju nekontrolovateľne chŕlili na jej plecia. Pýtali sa jej na to, v čom sa jej nedarí. Chválili sa svojimi plytkými skúsenosťami, ktoré stáli z hľadiska použiteľnosti za hovno. Hana skončila školu s červeným diplomom ako architektka. Našla si priateľa, no predstavoval skôr ideálny terč výsmechu. Bol to tridsiatnik, ktorého už trápila prostata a mal umelý chrup. Nedbal na svoje zdravie. Pracoval v málo prosperujúcej firme. Prišiel čas a kúpili si i byt v hlavnom meste. Za dobrú cenu. Iba dva milióny.
Rodina ho prijala ako niečo nežiaduce. Doniesol sa ako brečtan zasadený do kvetináča. Je to darček, ktorý by mal potešiť, ale nie každý obľubuje práve tento druh kvetín. Jedine stará matka ju podporila. Páčil sa jej. Zastala sa ho pred rodinou, keď sa dostavila prvá verejná výčitka od sudcov-kuchárov. Hyeny si len šúchali zacukrované laby a s radosťou podpichovali jej rodičov:
„Aká vzdelaná, a pozri čo má na krku a k tomu sa aj o neho stará“.S nesmiernou radosťou trhali a šklbali mäso zo živého tvora, ktorý bol pri plnom vedomí. Bolelo to, ale bolo to aspoň priame. Od nich sa nič horšie čakať nedalo, prejavili sa hneď na začiatku. Hana si i napriek tomu vážila tú drzosť, skutočnosť, že sa nebáli povedať to do očí. Možno vďaka nim to tak zvládala, posilnila ju rebélia a snaha presvedčiť ich o opaku.
Dva roky pod jednou strechou. Ranná cesta do práce, mesto je zaliate smogom. Do rannej zápchy sa prederie telefonát z domu. Rodičia povedali áno. Hana počuješ? Áno! Volajú ich na spoločnú oslavu. Koľko čakala, dúfala, prosila Boha, či vlastne Boha nie, na toho bola nahnevaná. Oni dobre vedia, kde sa ich pre a proti nestretli. Je šťastná. Hneď, ako sa vrátila z práce, vyrazili. Hyeny neprídu, nedostali pozvanie.
Zbalený kufor je nevkusne nalepený na zadnom skle malého mestského autíčka na lízing. Hodinka a pol cesty a už ich víta mesto s levom v erbe. Križovatka nereaguje, spí. Bliká iba oranžové svetlo. Ospalo – blik, blik. Keď sa naň večer uprene zahľadíš, nebliká pravidelne, je ako sekundovka, niekedy udrie viac a inokedy menej. Dlhá ulica je prázdna. Panelákový byt ich už čaká.. Schody nahor sú pusté. Počuť kľúče, byt sa odhaľuje tme chodby a jej pavúkom v podnájme. Mama ide naproti . Víta ich, usadia sa v obývačke a vedú dlhý rozhovor.
Je ráno. Ako obyčajne, drzo sa votrelo do izby. Priemerne zmýšľajúci homo sapiens sapiens neverí v existenciu stavu, keď je všetko krásne a dokonalé. Hana to popiera, ona je šťastná. Lúči sa s rodičmi i s ním, votrelcom, brečtanom. Ide na nákup, presne ako voľakedy. Spoločnosť jej robí veľká nákupná kapsa. Zvezie sa výťahom. Otvorí peňaženku a papierik nikde. Zrada, hlava deravá! Jedno bez čoho sa nezaobíde, je nákupný zoznam. Vracia sa, otvorí dvere, no vchádza späť do svojej izby prekvapiť milého. Ten stojí na balkóne, telefonuje, je to večný pracant. Hana sa hravo prikráda, počuje jeho zamatový hlas: „Hej, som tu. Áno, asi tak. (Ticho) Je to rodinka nafúkancov, ale prachatí sú, to ti poviem...“
Mesiac po rodinnej návšteve. O byt v hlavnom meste zvádza bitku mladý ctižiadostivý párik, ktorý chce začať nový život a staršia žena s pudlom túžiaca po pokoji.
Starká je sklamaná, hyeny uspokojené. V kostole sa objavila staronová tvár.Dnes je už Hana iná žena.Vrátila sa tam, kde už nemala byť a pochopila, počula a znehybnela, plakala a zosilnela. Rana po drôte sa už zahojila a on sa vytratil z jej života ako jarný sneh.