Ide o jeden Camp. Bol už aj chutne sparodovaný na Celevriti, milo ma to pobavilo. Človek, na ktorého som bola zvedavá, ma dostal do kolien. Ide o Mareka Ťapáka. Bola to moja detská láska, hlavne vo filme Popolvár. Videla som ho asi 8-krát .
(Lenže v Campe už nejazdil na koňoch so zlatou a medenou hrivou. Inak ten strieborný kôň sa mi v tej rozprávke najviac páčil, pravda po Markovi. Ale jazdil po diváckych citoch a obyvateľoch ostrova.)
Ibi bol tiež, ako to napísať, samé prekvapenie. Ale jeho som si nechcela vziať za muža, takže mi to bolo jedno. Keď som videla toho robustného borca Mareka vraj so svalmi, presne takými aké u nás doma obaľujú ocina. My to skôr voláme zásoba na horšie časy. Aj ten pán Marek má také. Pravda na ostrove to volajú hory svaloviny, ktovie či to nemalo byť bravčoviny? No ani by som toho môjho Popolvára nespoznala. Aké je z neho už chlapisko. Tééda. Nechcelo sa mi veriť, táto hora, ťažko povedať čoho, je môj Marek? Ale veď rast nezastavíš, hlavne keď mama dobre varí.. Keď už nebolo na čo pozerať, tak som aspoň čakala na rysovanie povahových čŕt, ktorými ma, žiaľ, definitívne sklamal. Dostala som televíznu facku. Neviem, či to tie kamery robia zámerne, ale Marek na mňa pôsobil: všade som bol a všetko som videl, čo z duše neznášam. Tiež ma doslova zaskočil, keď vyletel s vyhrážkou na Ondruša. Ďakujem teda televízií, že mi ukázala môjho Popolvára v role ostrovného hula hula kráľa. Vo mne to zanechalo stopu v podobe nasrdeného a vypočítavého človeka s neuveriteľne predimenzovaným egom.
